Milota Havránková.

Naučili sme sa nepravdivo žiť.

uvod

milota, fotografka, ktorú v slovenskej i českej fotografii považujú za jedinečný zjav. Experimentuje, láme tradície, už zaužívaný rukopis mení a modernizuje. Skúša nové technológie a možnosti, presahuje do architektúry, maľby aj módneho dizajnu. Vyše tridsať rokov učí mladých ľudí, sformovala „slovenskú novú vlnu“ úspešných fotografov, ktorí dodnes zásadne ovplyvňujú českú fotografickú scénu. Svojim tvorivým prístupom významne ovplyvnila veľkú časť strednej a mladej generácie slovenskej umeleckej scény.

kontakt: info@milotahavrankova.com

1945: narodená v Košiciach, Slovenská republika
1960–64: Stredná škola umeleckého priemyslu v Bratislave
1966–71: Akademie múzických umění v Praze u prof. Jána Šmoka
1963–65: fotoreportérka - Filmové ateliéry Koliba, Bratislava
1971: v slobodnom povolaní
1972–77: Stredná škola umeleckého priemyslu v Bratislave, odborný pedagóg na odbore Výtvarná fotografia
1977–91: v slobodnom povolaní
1991: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, odborný pedagóg, vedúca ateliéru Výtvarná fotografia, členka Akademického senátu VŠVU
1994: Filmová akadémia múzických umení v Prahe, vysokoškolský pedagóg na Katedre fotografie
1995: docentka, habilitovaná v odbore fotografia na FAMU Praha
2002: vedúca katedry fotografie a nových médií VŠVU, členka odborovej rady VŠVU, členka umeleckej rady VŠVU
2006: Menovaná vysokoškolským profesorom v odbore Voľné umenie prezidentom SR v Bratislave
2007: Riaditeľka galérie PF 01 Študentského pôžičkového fondu, Bratislava

Boli ste na našom území prvou fotografkou, čo aplikovala svoje veľkoplošné práce do moderných architektonických projektov. Akú šancu majú dnešní výtvarníci vstúpiť priamo do stavby?: U nás nastal prevrat v tom, kto stavby zadáva a výtvarníci sa k tomu nemôžu dostať. Za socializmu bola takzvaná hlava 5, pre ktorú boli vyčlenené špeciálne prostriedky na výtvarné stvárnenie stavieb. Ako to väčšinou dopadlo, je iná vec, naozaj sa vytvorilo aj veľa balastu, ale tento princíp začínajú v súčasnosti zavádzať na Západe, aby výtvarníci mali šancu niečo povedať za seba a obohatiť architektúru svojou výpoveďou. My tu máme momentálne stop. Stavby zadávajú podnikateľské subjekty, architekt väčšinou nemôže toho veľa povedať, lebo je rád, ak sa podarí zrealizovať jeho vlastný zámer, a investori si už potom len nakúpia nejaké diela, alebo niečo skopírujú. Verím, že raz sa to obnoví aj u nás, ale zatiaľ tu máme veľa dobrých výtvarníkov, ktorí odrazu nemajú čo robiť.
Čo poviete na to, že práve zaniká národné dizajncentrum?: Neskutočne ma to prekvapilo a sklamalo. Dnes je dizajn jednou z najdôležitejších oblastí. Všetky veci, čo nás obklopujú, vytvárajú našu psychiku. Preto opakujem, že mladý človek sa musí emotívne vyrovnať s ich náporom. Neviem si predstaviť, komu to vlastne zišlo na um. Je to ťažké. Rovnako ako náš úpadok s knihami. Vždy sme mali vynikajúce ilustrácie a úplne sa to vytráca. Na jednej strane si to zlé nechcem priznať a hovorím si, že život predsa ide dopredu, ale sú tu záležitosti, pri ktorých človeku ostáva rozum stáť. Asi je to tak, že vidíme síce super auto, ale sedí v ňom neandertálec.
Ako si vysvetľujete, že dnešní ľudia majú stále pocit, že si súrne musia niečo povedať a rýchlo sa vyjadriť napríklad aj fotografickou správou v telefóne?: V tej záplave informácií sa cítia byť veľmi osamotení. Odrazu je všade veľmi veľa psov - ľudia potrebujú s niekým komunikovať a nedokážu komunikovať vzájomne. Koľkokrát sedím v električke, a hovorím si: ‚Bože, koľko ľudí, a kde je tá spriaznená duša?’ A nepochybujem, že takto uvažujú mnohí ďalší. Aj si to navzájom povieme, ale nevieme s tým nič urobiť. Naučili sme sa nepravdivo žiť. Nahovárame si isté veci, ktoré neplatia. Prestali sme vnímať emócie. Dnes si každý meria IQ, ale EQ, čo je pre život podstatnejšie, ignorujeme. Pričom všetko sa začína pri emócii - darmo si budem rozumne dohovárať, čo všetko by som mala robiť a ako sa mám rozhodovať do budúcna, aby to bolo správne. Pre emócie to napokon aj tak všetko úplne inak vypáli. Nedá sa to naplánovať. Určitú víziu by človek samozrejme mal mať, ale aby ju mohol zrealizovať, potrebuje byť emocionálne na výške.

samostatné výstavy

1969: Tübingen (Nemecko), STUDENTENGALERIE, Milota Marková
1970: Krakov (Poľsko), FOTO GALERIE, Milota Marková
1973: Bratislava (ČSSR), KOMORNÁ GALÉRIA, Profil Markovej kompozície
1974: Vysoké mýto (ČSSR), GALÉRIA NEMOCNICE, Milota Marková
1975: Martin (ČSSR), NÁRODNÉ DIVADLO, Žena v slovenskej literatúre
1977: Nové Zámky (ČSSR), MESTSKÁ GALÉRIA, Milota Havránková
1978: Bratislava (ČSSR), GALÉRIA CYPRIÁNA MAJERNÍKA, Milota Havránková
1980: Wroclaw (Poľsko), WROCLAWSKÁ GALÉRIA FOTO MEDIUM ART, Monumentálna fotografia
1982: Varšava (Poľsko), FOTO GALÉRIA, Monumentálna fotografia
1988: Bratislava (ČSSR), GALÉRIA SFVU, Dielo
Trenčín (ČSSR), GALÉRIA SFVU, Dielo
Košice (ČSSR), GALÉRIA SFVU, Dielo
1989: Eisenstadt (Rakúsko), BURGENLADISCHES LANDESMUSEUM
1991: Bratislava (SR), GALÉRIA X STYLE, stála autorská predajná výstava, textil a fotografia
1992: Kristiansad (Nórsko), GALLERI 101, Fotodesign – autorská prehliadka textilného dizajnu
1994: Klagenfurt (Rakúsko), ARS TEMPORIS
Praha (ČR), GALÉRIA MLADÁ FRONTA, Inaugurace